V predošlom článku som načrtla tému život na Islande: pre a proti. Dnes sa bližšie pozrieme na to, ako domáci vnímajú, že je tu pomaly viac pristahovalcov ako ich, ako ti počasie niekedy dokáže riadne zavariť alebo ako to funguje, keď je nonstop svetlo či nonstop tma. Tak poďme na to :)
Odkiaľ si? Ahaaa východná Európa, a hovoríš po islandsky?
Tak po prvé, úplne nenávidím, keď niekto povie, že Slovensko je východná Európa (aj keď geograficky je to správne). My sme predsa presne v strede! Maličká krajina v srdci Európy. A už to celé začne... Špeciálne Američania majú potrebu rozoberať, ako krajiny východnej Európy okupujú Island a pracujú v službách. No jasné, že pracujú, keď domáci, často krát o tieto pozície nemajú záujem, alebo väčšina žije v Reykjavíku a ostatné časti ostrova nemajú dostatok zamestancov na pokrytie pracovných pozícií. Práve preto dostávajú šancu cudzinci (a vďaka bohu zato), ktorí prichádzajú často krát, nie len na sezónu. Tým, že sme v Európskej únii, nepotrebujeme žiadne víza, iba vybaviť základné potvrdenia a šup ho makať. Práve preto sa Island stal veľmi vychytenou destináciou nielen na výlet, ale pre mnohých aj na život.
Za tým hneď nasleduje otázka: ,,Hovoríš po islandsky?''. Ja sa učím, niečo rozumiem, ale tejto naozaj krásnej a zvučnej mimozemštanine nepríde každý na chuť, špeciálne, ak pracuje len na sezónu a potom adios. Učiť sa jazyk, ktorým hovorí cca 300 000 ľudí na svete, hmmmm neviem veru. Je to naozaj hardcore a keby som nemala priateľa Islanďana, asi by som nerozumela ani prd. Ale koniec koncov, koľko jazykov vieš, toľko krát si človekom a tu to platí dvojnásobne. Baví ma to a je to tak trochu challenge. Hlavne som tu už nejaký ten piatok a keby neviem nič, asi by to bola pekná hanba. Ale aj keď niečo poviete, s tou výslovnosťou vám aj tak väčšinou nikto nerozumie. Ale snaha sa cení! Ono sa ťažko učí iný jazyk, keď ním nieste nútení rozprávať, pretože tu každý vie po anglicky. Veľa vecí sa dá odvodiť z nemčiny, ale inak je to taký severský mix.
Ako som už spomínala v predošlom článku, ja mám s Islanďanmi dobré skúsenosti, ale nie každý môže povedať to isté. Samozrejme, že sa človek stretne s takými, ktorí, keď nehovoríte po islandsky, sa s vami ani nebudú baviť a začnú sa rozčuľovať, ako je to možné. To je väčšinou kategória 50 rokov a vyššie. Najhoršie sú ženské v tomto veku, ulala, niektoré vedia byť riadne harpie... Ale koniec koncov, nepríjemných ľudí najviac naserieš s úsmevom na tvári, aj keď ti nakladajú. Inak sú tu ľudia vo všeobecnosti zvyknutí na cudzincov a automaticky prechádzajú na angličtinu, čo sťažuje proces učenia pre tých, ktorí majú záujem vedieť novú reč.
Zákernosť zvaná počasie
No jejda. A máme to tu. Veľmi záleží z akého uhla pohľadu sa na to človek pozrie. V pár hodinách tu môžete zažiť všetky ročné obodbia a podmienky nehostinné pre každého živého tvora. Ráno svieti slniečko a na oblohe ani mráčik, zachvíľku začne fukáť vietor, pršať a takto na striedačku za deň aj niekoľko krát. Dáždnik tu je úplne zbytočný, lebo vietor ti chrstne dážď priamo do ksichtu a veru, že niekedy nepomáha ani pršiplášť.
V zime môžu byť neskutočné snežné búrky, vonku ťa ide odfúknuť a v takýchto momentoch si človek hovorí: ,, No je mi toto treba? '', ale v lete, so slniečkom je pocitová teplota kľudne aj 25 stupňov. A ako krásne opaluje! Lepšie ako v trópoch.
Nikdy pred tým som si tak nevážila slnečné dni, ako teraz. To mi verte. Obzvlášť u nás na severe sme v poslednej dobe nemali vôbec šťastie, takže každý pekný deň je dôvodom na radosť. Hovorí sa, že každé druhé leto býva super, tak som zvedavá, či nám to tento rok výde.
Každé ročné obodbie tu má niečo do seba a krajina vyzerá úplne inak. Či už sú to hory pokryté dvomi metrami snehu, alebo jesenne sfarbené kopce, či letná zelená a typické kvetinky Lupins (domáci to volajú burina), je to proste slasť pre oči.
Čo sa týka nejakého plánovania, na to treba úplne zabudnúť, lebo nikdy nevieš, ako bude. Toto ma vie sem tam pekne napáliť, hlavne keď chystám nejaké fotenie, dronenie alebo dlho plánovaný výlet a máš nahovno počasie. Takže sa môžeš ísť s celým dronením aj fotením bodnúť a si rád, že sedíš v aute. Pre ľudí, čo sem takto prídu na týždeň a celý čas im prší... Uf no nezávidím veru, ale to sa jednoducho nedá nijak predvídať.
Nonstop tma vs. nonstop svetlo?
Samozrejme, dni, kedy máš nekonečný západ slnka, sú asi to najlepšie čo existuje. Prakticky môžeš cestovať v noci, čo je ešte lepšia varianta, pretože nikde nikto nie je a všetko si dokonale užiješ sám, bez davov azijatov s mega delovými foťákmi.
Keď sme prišli s kamarátkou na Island prvý krát, bolo to približne v júni a vtedy už býva svetlo do cca polnoci, potom je trošku šero a následne slnko začne zase vychádzať, sme si vôbec neuvedomili, koľko je hodín a tak nespali až do 2 rána.
Človek má viac energie, chuti do života a pre niektorých je veľmi ťažké zaspať po svetle, takže v každom dome majú rolety alebo závesy, aby si ľudia mohli spraviť úplnu tmu. Najviac smiešne mi príde partyovať po svetle a vidieť všetkých čo vyvádzajú tak, ako cez deň. Takže, keď sa zošupuješ zo zábradlia, alebo neustojíš nejaký ten schodík, dva a letíš po hube dole, prípadne sa snažíš longboardovať s novým Mac bookom v batohu a skoro si zlomíš kostrč... to všetko môže každý perfektne vidieť...Poviem vám, mali sme tu veľa zábavných situácií.
Tma je už trošku horšia, ale s Netlfixom sa dá zvládnuť všetko. Menej energie, väčšia potreba spánku, tým, že je vonku zima, sa ti ani nechce nikam vyliezať, čo prináša docela nudu. No veru nič moc, ale po lete to docela dobre padne si trošku oddýchnuť, nič nerobiť, len sa tak gúlať v posteli.
Najlepšia stratégia je, sa pekne od decembra do februára spakovať niekam do tepla. Načerpať trošku vitamínu D, slnečných lúčov, pozitívnej energie... Bože, čo tu ešte robím. Už nech som zase v tropickom ráji...
All in all?
Každé miesto na svete má svoje pre a proti a zrovna táto krajina ich má na každej strane neúrekom. Takže v jednej sekunde Island milujem a v zápätí by som sa naradšej spakovala niekam do preč (najčastešie, keď premrznem tak, že sa nemôžem ani hýbať), no potom sa nadýchnem, pozriem von oknom na Severný ľadový oceán a zasnežené hory v pozadí a uvedomím si, že mám naozaj šťastie, že tu môžem žiť, poďakujem všetkým svojim anjelikom a s pokojným pocitom pokračujem ďalej.
Nie je stále všetko tuti fruti, ale keď sa na to pozrieš spätne alebo s nadhľadom, vždy to má svoj význam.
Ak ste dočítali až sem, budem rada, za každý koment, share, like, prípadne ak ste zažili túto krajinu, som zvedavá na vašu osobnú skúsenosť, a ak by ste ešte len chceli zažiť, čo vás najviac láka? Kľudne mi napíšte sem, na Facebook alebo Instagram. Feel free :)