Po náročnom výletovaní v Peru sa pomaly blížime k bolívijským hraniciam. Cestu nám spríjemňuje výhľad na jazero Titicaca, ktoré je tak obrovské, že mám miestami pocit, že sme pri pobreží. Bolívijské stepi mi niečím pripomínajú Island mixnutý s kovbojským USA.
Zastavujeme na hraniciach. Kontrola prebieha úspešne! Šesť-hodinovú cestu si spríjemňujeme hrami, takže ani nevnímame, ako letí čas.
Pomaly sa dostávame do cieľa. La Paz, mesto položené 3640 metrov nad morom je tretie najľudnatejšie mesto v Bolívii.
Ubytovávame sa hneď oproti Ježibabiemu trhu, ktorý naháňa hrôzu. Plno predmetov, ktoré by som si ani za svet nechcela priviezť domov. Poverčiví vedia o čom hovorím. Po zážitku s Indiánom, ktorý nám skoro dal začarovanú píšťalku, zostávame opatrné.
Plody lamy a milión somarín
Rýchla sprcha a vyrážame sa najesť. Šlapeme si to do kopca, fučíme z nadmorskej výšky a v tom začujeme kubánske rytmy. Tak sem musíme ísť na drink!
Skúšame reštauráciu, ktorú sme mali pôvodne v pláne, no majitelia nás na päte otáčajú. Zatvorené. V duchu sa teším, pretože nasledujúca voľba je jasná. Yes! Sadáme si za veľký stôl v malej útulnej kubánskej reštaurácii so živou hudbou. Večer ani nemohol začať lepšie. Jedálny lístok nám nič nehovorí, no hlavne, že je muzička. Samá fazuľa, ryža a divné kombinácie. Bleh. Tak toto nikto nechce riskovať, preto väčšina z nás objednáva obyčajné bagetky. Nepotrebujeme zase nejakú alpačiu pomstu, už aj tak máme rozhasené trávenie viac než dosť.
Ale čo by to bolo za banány, keby si pri takejto úžasnej príležitosti nedali drinčík. Pýtam si nápojový lístok a objednávam môj obľúbený rum, ktorý sme pijávali na vysokej s kamošmi- Legendário. K tomu jedno mojitko a hneď je veselšie. Padajú rumy, dvíhame sa zo stoličiek a zrazu 16 Slovákov ovláda kubánsky bar! Domáci neveria vlastným očiam, ako sa vieme baviť. Párty zo sekundy na sekundu, tak ako nám to ide najlepšie, až na to, že každú minútu sa potrebujeme vydýchať. Veru, tancovačka v takejto nadmorskej výške nie je žiadna sranda ale heroický výkon! Výška dáva zabrať a ja už viem, že spánok bude zase problém.
Ďalšia prebdená noc a nie len kvôli rumom. Srdce bije o sto šesť a nie a nie sa upokojiť. Miestami si myslím, že ma fakt porazí, ale zachovávam kľud. Kondorí moč je verný pomocník, takže fetujem o sto šesť, až kým sa to nezlepší.
Ráno si vychutnáme super raňajky s milou obsluhou na streche hotela a vyrážame na objavovanie! Pred hotelom nás čaká nový sprievodca. Vyzerá ako úchyl a zdanie v tomto prípade neklame. Týpek by si dal povedať asi s každým z našej partie, obzvlašť s mužskou časťou. Pochopiteľne, veď Slováci sú krásni,čo si budeme hovoriť ... Naopak o Bolívijcoch sa to povedať nedá. Malí škareďusi. No sú jednoducho národy pekné a nepekné. Ale veľmi sa mi páči ako tu chodia staršie ženy poobliekané. Velikánske sukne a uprostred hlavy mini klobúčik, ktorý nespadne. Doteraz rozmýšľame nad tým, ako to tam majú pripevnené.
Vyrážame na prehliadku mestom, nasávame atmosféru. Hlavou mi idú dve myšlienky.
Prvá: sem by som rozhodne nechcela ísť cestovať sama.
Druhá: sem by som nechcela ísť ani s kamoškou.
Bez chlapov ani na krok. Necítim sa úplne bezpečne, hlavne, keď na chodníkoch vidíme kaluže krvi. Zaujímali by ma detaily toho, ako sa tam dostala, no to zostáva záhadou. Celé to dotvárajú čističi topánok v kuklách. Keď sme sa pýtali Pedra, prečo majú kukly, povedal, že nechcú byť poznaní rodinou a známymi.
Organizácia elektrických káblov je úplne rovnaká ako v Bangkoku
Celkom groteska bola, keď sme išli meniť peniaze na hlavnom námestí. Viete ako vyzerala zmenáreň? No skoro ma vystrelo. Týpkyňa si sedí v malej, podotýkam OTVORENEJ búdke a vymieňa cash. Spravili sme jej celkom peknú tržbu, no to, či ju aj doniesla domov zostáva záhadou.
Tak tomuto sa hovorí extra zmenáreň
Pomalým krokom sa dostávame k veľmi zaujímavému miestu, na ktoré som sa tešila najviac. Najväčšia väznica v Bolívii San Pedro! Je to štát v štáte s vlastnou vládou aj ekonomikou. V nadmorskej výške okolo 3500 metrov si tu bohatí žijú ako králi. Nemusia nič robiť, majú svoje bitches, drogy, párty a všetko čo si zmyslia. Na druhej strane, tí čo toľko peňazí nemajú, makajú a výrabajú rôzne produkty, ktoré následne predávajú a tým si zarábajú na život. Znásilňovanie a sexuálne služby sú na bežnom poriadku. Polícia tu nemá žiadne slovo. Až 2400 väzňov si tu odpikáva svoje tresty. Niektorí z nich tu žijú s celou rodinou vrátane malých detí.
Kedysi bola väznica sprístupnená pre turistov, no vzhľadom na to, že tí dementi si tam kupovali drogy, tours zrušili a nám zostávajú len oči pre plač. To by bol zážitok!!! Vidieť na vlastné oči, ako to v jednom z najhorších väzení na svete chodí...
Tak nám teda Pedro, náš úchylný sprievodca, porozprával aspoň nejaké pikošky. Ako napríklad to, že prostitútky tam nosia svojim zákazníkom drogy pašované v intímnych partiách alebo aj to, že sa tam vyrába vraj najkvalitnejší kokaín v celej Bolívii. Čo je na tom pravdy sa ale asi nikdy nedozvieme. Pri tejto väznici je prísny zákaz fotenia.
Presúvame sa k lanovke, ktorá je rýchlym transportom mestom. Nádherný výhľad! Kocháme sa pohľadom na celé La Paz, sledujeme bežný život ľudí pod nami a mesto obkľúčené pieskovo sfarbenými horami, keď zrazu na konci lanovky vidíme obrovské davy ľudí. Ou SHIT! Tak, keď v tomto budeme musieť čakať po ceste naspäť, tak sme v riti. Ale nepredbiehajme udalostiam.
Väčšina domov je nedostavaných- rodiny nemusia platiť daň z nemovitosti pokiaľ stavba nie je dokončená
Cieľom je dostať sa do Valle de la Luna, ale vzhľadom na to, že v krajine sú nepokoje a protesty, cesty sú uzavreté. Trošku nám to komplikuje situáciu, ale nevadí! Meníme autobusy ako ponožky, míňame záterasy s protestujúcimi obyvateľmi a kráčame. A kráčame. A kráčame, až sa dostávame k cieľu. Unavení zo slnka hľadáme aspoň kúsok tieňa.
Miesto, kde sa natáčali Star Wars. Veľmi pekný výhľad, no slnko a nedostatok spánku nás značne unavuje. Rýchloprechádzka a fičíme naspäť.
Valle de la Luna a ja spálená na hovado
S búrkou za chrbtom sa blížime naspäť k lanovke, kde je ľudí ako mravcov. No fasa. Úchylák Pedro sa ponúka, že za príplatok vybaví, aby nás pustili dopredu. Tak čakáme, a čakáme až kým sa naša spolucestujúca Dáška nenaserie a nevybaví to po španielsky sama. Predierame sa nasratými domácimi úplne dopredu. Mega! Podarilo sa!
Všetci frfľú, pískajú a ani sa im nečudujem. Tiež by ma poriadne naštvalo, keby sa turisti prederú dopredu potom, čo ja čakám v rade tri hodiny. Ups.
Sedíme v lanovke, a všetkým sa chce srať. Posledná zastávka je úplne vykúpenie. Niekto šprinty na záchody, niekto šprinty kúpiť rum, ktorý celý deň chýbal. Pol deci na dezinfikáciu a ideme na hotel.
Pred večerou si stíhame pozrieť múzeum koky, kde by som vedela stráviť aj pol dňa, pretože to je celé v španielčine a treba si to čítať z knižky a priraďovať k obrázkom. No chaos. Trochu otravné, ale zvládame. Testujeme koka pivo, koka víno a koka absinth. Všetko je samozrejme zelené a chuťou to pripomína zelený jačmeň. Celkom to píše! Nakúpime koka cukríky do zásoby, nech nás trochu vystrelí aj doma a hurá na večeru.
Tím sa rozdeľuje na mäsožravcov, ktorí idú na poriadny steak, a girls power club.
Zažívacie problémy dosahujú strop, takže volím ľahké jedlo. Baby si doprajú riadnu degustáciu celého menu a ja len tíško závidím. Mňam! Tomu sa hovorí obžerstvo.
Jedlo je tu naozaj famózne. Oproti slovenskej alebo islandskej kuchyni, je to almázia. Vynikajúce avokáda, quinoa, domáce syry. Raj pre ľudí čo jedia zdravo. Vyskúšali sme ich typickú arašidovú polievku, ktorá nás úpne dostala. Škoda, že som ako balón a na nič nemám chuť. Zajtra predsa musím byť v stopercentnej forme! Ide sa na najväčšie dobrodrúžo z celého zájazdu. DEATH ROAD !