O 7:00 celá nadšená, balím batoh a otváram dvere hotela. Už nás čakajú. Pecka. Dva vany s bicyklami na streche ready. To bude jízda. Nasadáme do auta a vôbec netušíme, čo nás čaká. Cesta z La Paz (3600 mnm) k ceste smrti je nádhernou prehliadkou bolívijských Ánd. Stúpame stále vyššie, prechádzame cez oblaky a kocháme sa výhľadom. Ešte naštelovať gopro a ide sa.
Počuli ste už o ceste smrti? Že nie? Death Road sa nazýva cestou smrti preto, že v roku 1995 bola označená za najnebezpečnejšiu cestu na svete s odhadom 200 až 300 mŕtvych každý rok. Cesta má cca 64 km pri čom sa začína v nadmorskej výške 4700 metrov nad morom a končí sa okolo 1200 metrov nad morom. Naposledy tam pri zjazdovaní zomrel človek v januári 2019. Chvalabohu sme túto info dostali až v cieli.
Dostávame sa na miesto s krásnym výhľadom na hory, kde prebieha inštruktáž k tripu. Náš bike guide, Rodrigo, vysvetľuje ako narábať s bicyklom, čomu sa vyhnúť a podobne. Obliekame sa do extrémnych oblečkov, vyberáme prilby. Rýchlo niečo pod zub, nasadiť rukavice, spojazdniť gopročku a vyrážame!
Ten vystrašený pohľad nie je pre nič za nič
Prvý úsek zjazdu je po asfaltovej ceste. Štartujem prvá, hneď za Rodrigom a zisťujem, že niečo nie je úplne v poriadku. Osmička jak delo na prednom kolese mi robí značné obtiaže. Korman rozvibrovaný na všetky strany. ,, Tak to úplne neviem či to takto zvládnem, '' honí sa mi hlavou. Každý náraz mám pocit, že sa zjebem z útesu a v duchu si hovorím, že keď toto prežijem, môžem si gratulovať. Po prvej zastávke oznamujem, že môj bike nie je úplne v poriadku. Musím zvládnuť ešte pár kilometrov, kým dostanem nový.
Jeden úsek musíme prejsť autom
Dostávame sa do druhej fázy. Tu to ešte len začne, pravá cesta smrti! Asfalt strieda kamenistý terén. Ou yeaaaah.
Checkujte tie ksichty : ,, A toto sa načo používa? ''
Drsňácka Banana crew
Prvý úsek má byť najťažší, tak si dávam pozor, ale akonáhle zisťujem, že bike drží, utnem tomu väčšie bomby. ,, Všetko s mierou, '' hovorím si v duchu. Žiadne machrovačky tu nehrozia. Človek predsa nechce posrať trip sebe aj ostatným. Čo v tomto prípade nie je nič ťažké. Jeden zlý pohyb a čau.
Paťo, náš Banana boss, chytá prvý defekt. Nevadí, za 5 minút opravené a ideme ďalej. Sústredím sa na cestu, sem tam sa pozriem na ľavo odo mňa do priepasti a užijem si výhľad na džungľu. Ten vzduch!!!! Keďže dýcham s otvorenou pusou lebo ju od úžasu a šťastia neviem zavrieť, mám ju plnú prachu :D Z prava! Z ľava! Kričíme na seba a dávame si tak vedieť, z ktorej strany sa obiehame. Ideme ako draci a všetci sú nadšením bez seba. Naozaj zjazdujeme donedávna najnebezpečnejšiu cestu na svete alebo sa mi to len sníva? Prechádzame popod vodopády, zastavujeme na dychberúcich útesoch, krosujeme potoky. Užívam si to všetkými desiatimi a neviem sa toho pocitu nabažiť.
Zastavujeme na dlhšiu prestávku, kde si môžeme dať ZIP line nad bolívijskou časťou amazonského pralesa. Tak toto si nemôžem nechať ujsť! A už si to štrádujem k pokladni.
3, 2, 1 Go!!! Letím! A ďakujem svojim anjelom, že som zdravá a mám možnosť zažívať takéto pecky. Energia tohoto miesta je niečo nadpozemské. Nádych, výdych. Toto je život, aký chcem viesť. Popri čakaní na zvyšok skupiny nachádzam na zemi obrovské čierne pierko (pierka sú vraj znamenie anjelov). Celkom náhoda? Nemyslím si. Beriem pierko a fičíme za zvyškom skupiny.
Posledná časť zjazdu pred nami a potom zaslúžený chill.
Táto časť pre mňa nebola až taká úžasná, pretože obsahovala niekoľko roviniek, kde bolo nutné šlapať s mini prevodom. Veď prečo si trošku nepošlapať na prázdno. Prechádzame vodopády, riečky, užívame si výhľady.
Prichádzame do cieľa! Zaflekujem a dávam high five, za čo si vyslúžim potlesk od grupy sexy chlapcov z druhej skupiny. Yes! Nezdrbala som sa! Zmákli sme to! Všetci živí, nezranení. Bol aj nejaký ten pád alebo napálenie do auta, ale to vôbec nevadí. Hlavne, že sme to všetci prežili.
Selfie s Rodrigom nesmie chýbať
Dávam dole prilbu a chrániče. Rodrigo umýva všetky bicykle. Vidíme pivo! Tak toto áno. Vidina chladeného omamného nápoja nás sprevádzala celou cestou dole. Dve Corony poprosím. S Nikou si pripíjame na úspešne zvládnutý downhill na ceste smrti v Bolívii. Tak toto keby mi niekto povedal, pár rokov dozadu, ani by som mu snáď neverila.
Sedím s pivom v ruke, spracovávam silný zážitok a tisnú sa mi slzy do očí. Slzy šťastia. Toto sa mi už veľmi dlho nestalo. Ten pocit, keď si tak šťastný, že sa ani nezmôžeš na slová, len sedíš a nechápeš, čo sa to deje a užívaš si každú stotinu okamihu.
Rodrigo nám gratuluje a rozdáva tričká za odmenu. Pomaly nasadáme do auta a ideme na relax! Obed v hoteli s bazénom? Tak to už hej. Rýchlo niečo zhltnem a rovná čiara na kúpačku. Skáčem šípku, objednávam pivo a párty sa môže začať.
Slovenská enkláva rozvíri prúd zábavy v bazéne až tak, že naši peruánski bikeri sú zrazu na šalát. Zebralo ich. Ono taký malý detail je, že vďaka nadmorskej výške domáci nezvládnu toľko alkoholu, takže po dvoch glgoch z rumu sú K.O. Na rozdiel od nás, slovenských harcovníkov, vytrénovaných poriadnou pálenkou, s ktorými je neradno súťažiť v tejto oblasti.
Chillujeme pri bazéne, užívame si slnečné lúče a ja len rozmýšlam nad tým, že nechcem aby tento deň skončil. Značne podgurážení sa poberáme do busu späť do La Paz, odkiaľ v noci odchádzame smer Púšť.
Ešte jedna malá zastávka v obchode, kde kupujeme zásoby. Eeeeeejha to zas bude ... TELEPORT!
Po ceste zastavujeme na vyhliadke spraviť pár fotiek. Rozpútava sa slovenská veselica. Domáci neveria vlasntým očiam a natáčajú si párty uprostred cesty s výhľadom na Death Road v podaní Flying Banana skupiny. Trošku rozšalátení, ale hlavne šťastní tancujeme bosí a užívame si tento nádherný deň.
Tak na toto veru v živote nezabudnem. Jedno veľké ďakujem Flying Banana a celej šialenej grupke za úžasný zážitok :)
Trip sme podnikli s Altitude biking. Boli sme viac než spokojní, až na to, že video materiál stále nemáme :/